1. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/12
    राज्ञो वचनमाज्ञाय सुमन्त्रः शीघ्रविक्रमः | योजयित्वाऽययौ तत्र रथमश्वैरलङ्कृतम् || २-३९-१२rAjJo vacanamAjJAya sumantraH zIghravikramaH | yojayitvA'yayau tatra rathamazvairalaGkRtam || 2-39-12In obedience to the words of the king, Sumantra promptly harnessed the horses to a well decorated chariot and brought it there. [2-39-12]
  2. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/11
    एवं मन्ये गुणवतां गुणानां फलमुच्यते | पित्रा मात्रा च यत्साधुर्वीरो निर्वास्यते वनम् || २-३९-११evaM manye guNavatAM guNAnAM phalamucyate | pitrA mAtrA ca yatsAdhurvIro nirvAsyate vanam || 2-39-11That the pious and heroic son is banished by his parents to the forest is, I think, the reward to the virtuous for his virtues.' [2-39-11]
  3. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/10
    औपवाह्यं रथं युक्त्वा त्वमायाहि हयोत्तमैः | प्रापयैनं महाभागमितो जनपदात्परम् || २-३९-१०aupavAhyaM rathaM yuktvA tvamAyAhi hayottamaiH | prApayainaM mahAbhAgamito janapadAtparam || 2-39-10- 'Harness the finest horses to the chariot suitable for the journey, drive this magnanimous Rama to a place outside the city, and come back. [2-39-10]
  4. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/9
    संज्ञां तु प्रतिलभ्यैव मुहूर्तात्स महीपतिः | नेत्राभ्यामश्रुपूर्णाभ्यां सुमन्त्रमिदमब्रवीत् || २-३९-९saMjJAM tu pratilabhyaiva muhUrtAtsa mahIpatiH | netrAbhyAmazrupUrNAbhyAM sumantramidamabravIt || 2-39-9Regaining his senses in a moment, the king, with eyes filled with tears, said to Sumantra : - [2-39-9]
  5. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/8
    एवमुक्त्वा तु वचनं बाष्पेण पिहितेन्द्रियः | रामेति सकृदेवोक्त्वा व्याहर्तुं न शशाक ह || २-३९-८evamuktvA tu vacanaM bASpeNa pihitendriyaH | rAmeti sakRdevoktvA vyAhartuM na zazAka ha || 2-39-8Having uttered these words and muttering, 'Oh ! Rama' only once, his vision blurred by tears, he could speak no more. [2-39-8]
  6. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/7
    एकस्याः खलु कैकेय्याः कृतेऽयं क्लिश्यते जनः | स्वार्थे प्रयतमानायाः संश्रित्य निकृतिं त्विमाम् || २-३९-७ekasyAH khalu kaikeyyAH kRte'yaM klizyate janaH | svArthe prayatamAnAyAH saMzritya nikRtiM tvimAm || 2-39-7Only because of Kaikeyi who resorted to this deception in pursuit of selfish ends so many people are made to suffer.' [2-39-7]
  7. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/6
    योऽहं पावकसङ्काशं पश्यामि पुरतः स्थितम् | विहाय वसने सूक्ष्मे तापसाच्छादमात्मजम् || २-३९-६yo'haM pAvakasaGkAzaM pazyAmi purataH sthitam | vihAya vasane sUkSme tApasAcchAdamAtmajam || 2-39-6Even after seeing my son, standing before me, (bright) like fire, taking off his fine clothes and wearing the robes of an ascetic ( my end does not come ). [2-39-6]
  8. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/5
    न त्वेवानागते काले देहाच्च्यवति जीवितम् | कैकेय्या क्लिश्यमानस्य मृत्युर्मम न विद्यते || २-३९-५na tvevAnAgate kAle dehAccyavati jIvitam | kaikeyyA klizyamAnasya mRtyurmama na vidyate || 2-39-5Unless the destined hour arrives, life does not leave the body. Therefore, even though I am tormented by Kaikeyi, my end does not come. [2-39-5]
  9. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/4
    मन्ये खलु मया पूर्वं विवत्सा बहवःकृताः | प्राणिनो हिंसिता वापि तस्मादिदमुपस्थितम् || २-३९-४manye khalu mayA pUrvaM vivatsA bahavaHkRtAH | prANino hiMsitA vApi tasmAdidamupasthitam || 2-39-4- 'In the past I must have separated many from their children or harmed many living beings. That is why I think this calamity has befallen me. [2-39-4]
  10. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/39/3
    स मुहूर्तमिवासंज्ञो दुःखितश्च महीपतिः | विललाप महाबाहू राममेवानुचिन्तयन् || २-३९-३sa muhUrtamivAsaMjJo duHkhitazca mahIpatiH | vilalApa mahAbAhU rAmamevAnucintayan || 2-39-3The mightyarmed king lost consciousness for a moment and in grief lamented, brooding only over Rama. [2-39-3]