Search

  1. siva.sh/srimad-bhagavatam/skandam-3/2/1
    श्रीशुक उवाच इति भागवतः पृष्टः क्षत्त्रा वार्तां प्रियाश्रयाम् । प्रतिवक्तुं न चोत्सेह औत्कण्ठ्यात्स्मारितेश्वरः ।। ३-२-१ ।।zrIzuka uvAca iti bhAgavataH pRSTaH kSattrA vArtAM priyAzrayAm | prativaktuM na cotseha autkaNThyAtsmAritezvaraH || 3-2-1 ||Śrī Śukadeva Gosvāmī said: When the great devotee Uddhava was asked by Vidura to speak on the messages of the dearest [Lord Kṛṣṇa], Uddhava was unable to answer immediately due to excessive anxiety at the remembrance of the Lord. ।। 3-2-1 ।।
  2. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/100/2
    कथं चिदभिविज्ञाय विवर्णवदनं कृशम् | भ्रातरं भरतं रामः परिजग्राह बाहुना || २-१००-२kathaM cidabhivijJAya vivarNavadanaM kRzam | bhrAtaraM bharataM rAmaH parijagrAha bAhunA || 2-100-2Rama found it extremely difficult to recognise Bharata with his emaciated body and pallid face. He held him in his arms and lifted him. [2-100-2]
  3. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/100/1
    जटिलं चीरवसनं प्राञ्जलिं पतितं भुवि | ददर्श रामो दुर्दर्शं युगान्ते भास्करं यथा || २-१००-१ jaTilaM cIravasanaM prAJjaliM patitaM bhuvi | dadarza rAmo durdarzaM yugAnte bhAskaraM yathA || 2-100-1 Rama beheld Bharata with matted locks and robes of bark fallen down on the ground with folded hands like the Sun at the time of dissolution of the world. It was really difficult to look at him. [2-100-1]
  4. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/99/42
    तान्पार्थिवान्वारणयूथपाभान्समागतांस्तत्र महत्यरण्ये | वनौकसस्तेऽपि समीक्ष्य सर्वेऽप्यश्रूण्यमुञ्चन्प्रविहाय हर्षम् || २-९९-४२tAnpArthivAnvAraNayUthapAbhAnsamAgatAMstatra mahatyaraNye | vanaukasaste'pi samIkSya sarve'pyazrUNyamuJcanpravihAya harSam || 2-99-42On seeing the princes now assembled in the great forest like mighty leaders of elephant herds, inhabitants of the forest had nothing but tears of grief, not joy, to shed. [2-99-42]
  5. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/99/41
    ततः सुमन्त्रेण गुहेन चैव समीयतु राजसुतावरण्ये | दिवाकरश्चैव निशाकरश्च यथाऽम्बरे शुक्रबृहस्पतिभ्याम् || २-९९-४१tataH sumantreNa guhena caiva samIyatu rAjasutAvaraNye | divAkarazcaiva nizAkarazca yathA'mbare zukrabRhaspatibhyAm || 2-99-41Thereafter, princes Rama and Lakshmana joined Sumantra and Guha in the forest like the Sun and the Moon meeting the planets Sukra and Brihaspati in the sky. [2-99-41]
  6. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/99/40
    शत्रुघ्नश्चापि रामस्य ववन्दे चरणौ रुदन् | तावुभौ स समालिङ्ग्य रामश्चाश्रूण्यवर्तयत् || २-९९-४०zatrughnazcApi rAmasya vavande caraNau rudan | tAvubhau sa samAliGgya rAmazcAzrUNyavartayat || 2-99-40Satrughna also prostrated himself at the feet of tearful Rama who embraced both of them. [2-99-40]
  7. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/99/39
    बाष्पाभिहतकण्ठश्च प्रेक्ष्य रामं यशस्विनम् | आर्येत्येवाभिसङ्क्रुश्य व्याहर्तुं नाशकत्तदा || २-९९-३९bASpAbhihatakaNThazca prekSya rAmaM yazasvinam | AryetyevAbhisaGkruzya vyAhartuM nAzakattadA || 2-99-39As he beheld the glorious Rama, with his throat choken with tears, he cried out, Oh ! Arya (venerable one) and thereafter, was unable to speak any more. [2-99-39]
  8. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/99/38
    दुःखाभितप्तो भरतो राजपुत्रो महाबलः | उक्त्वाऽर्येति सकृद्दीनं पुनर्नोवाच किञ्चन || २-९९-३८duHkhAbhitapto bharato rAjaputro mahAbalaH | uktvA'ryeti sakRddInaM punarnovAca kiJcana || 2-99-38Mighty prince Bharata, oppressed with grief, could only say, Oh ! Arya (venerable one) And in distress could not speak any more. [2-99-38]
  9. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/99/37
    इत्येवं विलपन्दीनः प्रस्विन्नमुखपङ्कजः | पादावप्राप्य रामस्य पपात भरतो रुदन् || २-९९-३७ityevaM vilapandInaH prasvinnamukhapaGkajaH | pAdAvaprApya rAmasya papAta bharato rudan || 2-99-37Thus Bharata lamented in misery and with his lotuslike countenanace sweating before reaching Rama's feet fell down, crying in distress. [2-99-37]
  10. siva.sh/ramayana/ayodhya-kanda/99/36
    मन्निमित्तमिदं दुःखं प्राप्तो रामः सुखोचितः | धिग्जीवितं नृशंसस्य मम लोकविगर्हितम् || २-९९-३६mannimittamidaM duHkhaM prApto rAmaH sukhocitaH | dhigjIvitaM nRzaMsasya mama lokavigarhitam || 2-99-36It is on my account that Rama who was accustomed to all comforts has fallen into this misfortune. Fie on my life of cruelty which is condemned by the world.' [2-99-36]