Search

  1. siva.sh/ramayana/kishkindha-kanda/7/12
    ये शोकमनुवर्तन्ते न तेषां विद्यते सुखम् । तेजश्च क्षीयते तेषां न त्वं शोचितुमर्हसि ॥ ४-७-१२ye zokamanuvartante na teSAM vidyate sukham । tejazca kSIyate teSAM na tvaM zocitumarhasi ॥ 4-7-12'There is no happiness for those who give way to sorrow. Their brilliance is dimmed. Therefore, you ought not grieve. ॥ 4-7-12॥
  2. siva.sh/ramayana/kishkindha-kanda/7/11
    एषोऽञ्जलिर्मया बद्धः प्रणयात्त्वां प्रसादये । पौरुषं श्रय शोकस्य नान्तरं दातुमर्हसि ॥ ४-७-११eSo'JjalirmayA baddhaH praNayAttvAM prasAdaye । pauruSaM zraya zokasya nAntaraM dAtumarhasi ॥ 4-7-11'I implore you with folded palms on account of our friendship to show manliness. You should not give in to grief. ॥ 4-7-11॥
  3. siva.sh/ramayana/kishkindha-kanda/7/10
    बालिशस्तु नरो नित्यं वैक्लब्यं योऽनुवर्तते । स मज्जत्यवशश्शोके भाराक्रान्तेव नौर्जले ॥ ४-७-१०bAlizastu naro nityaM vaiklabyaM yo'nuvartate । sa majjatyavazazzoke bhArAkrAnteva naurjale ॥ 4-7-10A man who is unwise and distraught only gets sunk in grief like a heavily loaded boat ( sinks ) in water. ॥ 4-7-10॥
  4. siva.sh/ramayana/kishkindha-kanda/7/9
    व्यसने वाऽर्थकृच्छ्रे वा भये वा जीवितान्तके । विमृशन्वै स्वया बुद्ध्या धृतिमान्नावसीदति ॥ ४-७-९vyasane vA'rthakRcchre vA bhaye vA jIvitAntake । vimRzanvai svayA buddhyA dhRtimAnnAvasIdati ॥ 4-7-9'In times of grief or loss of wealth or at the hour of death, one who is patient does not abandon his wisdom, he does not despair. ॥ 4-7-9॥
  5. siva.sh/ramayana/kishkindha-kanda/7/8
    बाष्पमापतितं धैर्यान्निग्रहीतुं त्वमर्हसि । मर्यादां सत्त्वयुक्तानां धृतिं नोत्स्रष्टुमर्हसि ॥ ४-७-८bASpamApatitaM dhairyAnnigrahItuM tvamarhasi । maryAdAM sattvayuktAnAM dhRtiM notsraSTumarhasi ॥ 4-7-8'Restrain the flow of your tears. Be patient. Men ( like you ) endowed with equilibrium and dignity and patience ought not to leave their composure. ॥ 4-7-8॥
  6. siva.sh/ramayana/kishkindha-kanda/7/7
    नाहं तामनुशोचामि प्राकृतो वानरोऽपि सन् । महात्मा च विनीतश्च किं पुनर्धृतिमान्भवान् ॥ ४-७-७nAhaM tAmanuzocAmi prAkRto vAnaro'pi san । mahAtmA ca vinItazca kiM punardhRtimAnbhavAn ॥ 4-7-7'I am an ordinary monkey born. Even then, I do not brood over my wife. You are highsouled, humble and patient. Why do you grieve? ॥ 4-7-7॥
  7. siva.sh/srimad-bhagavatam/skandam-6/10/33
    द्वौ सम्मताविह मृत्यू दुरापौ यद्ब्रह्मसन्धारणया जितासुः । कलेवरं योगरतो विजह्याद्यदग्रणीर्वीरशयेऽनिवृत्तः ॥ ६-१०-३३ ॥dvau sammatAviha mRtyU durApau yadbrahmasandhAraNayA jitAsuH । kalevaraM yogarato vijahyAdyadagraNIrvIrazaye'nivRttaH ॥ 6-10-33 ॥There are two ways to meet a glorious death, and both are very rare. One is to die after performing mystic yoga, especially bhakti-yoga, by which one can control the mind and living force and die absorbed in thought of the Supreme Personality of Godhead. The second is to die on the battlefield, leading the army and never showing one’s back. These two kinds of death are recommended in the śāstra as glorious. ॥ 6-10-33 ॥
  8. siva.sh/srimad-bhagavatam/skandam-6/10/32
    जातस्य मृत्युर्ध्रुव एव सर्वतः प्रतिक्रिया यस्य न चेह कॢप्ता । लोको यशश्चाथ ततो यदि ह्यमुं को नाम मृत्युं न वृणीत युक्तम् ॥ ६-१०-३२ ॥jAtasya mRtyurdhruva eva sarvataH pratikriyA yasya na ceha klRptA । loko yazazcAtha tato yadi hyamuM ko nAma mRtyuM na vRNIta yuktam ॥ 6-10-32 ॥Vṛtrāsura said: All living entities who have taken birth in this material world must die. Surely, no one in this world has found any means to be saved from death. Even providence has not provided a means to escape it. Under the circumstances, death being inevitable, if one can gain promotion to the higher planetary systems and be always celebrated here by dying a suitable death, what man will not accept such a glorious death? ॥ 6-10-32 ॥
  9. siva.sh/srimad-bhagavatam/skandam-6/10/31
    कालोपपन्नां रुचिरां मनस्विनां उवाच वाचं पुरुषप्रवीरः । हे विप्रचित्ते नमुचे पुलोमन् मयानर्वञ्छम्बर मे श‍ृणुध्वम् ॥ ६-१०-३१ ॥kAlopapannAM rucirAM manasvinAM uvAca vAcaM puruSapravIraH । he vipracitte namuce puloman mayAnarvaJchambara me za‍RNudhvam ॥ 6-10-31 ॥According to his position and the time and circumstances, Vṛtrāsura, the hero among heroes, spoke words that were much to be appreciated by thoughtful men. He called to the heroes of the demons, “O Vipracitti! O Namuci! O Pulomā! O Maya, Anarvā and Śambara! Please hear me and do not flee.” ॥ 6-10-31 ॥
  10. siva.sh/srimad-bhagavatam/skandam-6/10/30
    वृत्रोऽसुरांस्ताननुगान् मनस्वी प्रधावतः प्रेक्ष्य बभाष एतत् । पलायितं प्रेक्ष्य बलं च भग्नं भयेन तीव्रेण विहस्य वीरः ॥ ६-१०-३० ॥vRtro'surAMstAnanugAn manasvI pradhAvataH prekSya babhASa etat । palAyitaM prekSya balaM ca bhagnaM bhayena tIvreNa vihasya vIraH ॥ 6-10-30 ॥Seeing his army broken and all the asuras, even those known as great heroes, fleeing the battlefield out of intense fear, Vṛtrāsura, who was truly a great-minded hero, smiled and spoke the following words. ॥ 6-10-30 ॥